Prekladateľská inštitúcia v Osmanskej ríši

Tieto osoby by mohli byť považované za zakladateľov diplomatického prekladania a tlmočenia v Osmanskej ríši, a neskôr v Turecku.

Audience of Charles Gravier, Comte De Vergennes, with the Sultan Osman III in Constantinople", painted by Antoine de Favray in 1755. The dragoman (third from left) can be distinguished by his uniform.
Photo credits: Photo credits: Wikipedia Commons

V minulosti, štátu, ktorý udržiaval vzťahy s nejakým iným štátom, musela byť poskytnutá pomoc osôb, ktoré ovládali jazyky, za účelom pomoci diplomatom v plnení ich úlohy. Šlo o tlmočníkov a prekladateľov, v Osmanskej ríši ich nazývali „drogman“. Prekladateľská inštitúcia je málo známou inštitúciou a história tejto inštitúcie sa viaže k začiatkom pravidelných vzťahov, ktoré západné krajiny udržiavali s Osmanskou ríšou [i].

V moslimských krajinách sa prekladatelia (tzv. drogmani) objavili v 8. storočí za éry vládnutia Abbasidov. Existovali taktiež u Mamluksov z Egypta a u Seljuksov v Anatólii. Prekladateľ (tzv. drogman) bol u Seljuksov menovaný kráľovským dekrétom nazývaným firman. Osmanská ríša pokračovala v tejto tradícií [ii].

História diplomatického prekladania a tlmočenia je v Osmanskej ríši úzko spätá s tzv. „drogmanmi“. Tieto osoby by mohli byť považované za zakladateľov diplomatického prekladania a tlmočenia v Osmanskej ríši, a neskôr v Turecku. Ich história sa začína písať s prvými kontaktmi a prvými dohodami uzavretými so západnými mocnosťami.

V roku 1454, Benátky poslali do Istanbulu svojho veľvyslanca nazývaného Balyos [iii]. Rovnako ako Benátska republika, tak aj Poľsko (1475), Rusko (1497), Rakúsko (1528), Francúzsko [iv] (1535), Anglicko (1583), Holandsko (1612) posielali veľvyslancov, aby vybudovali vzťahy s Osmanskou ríšou.

Ešte predtým, ako začneme hovoriť o týchto výnimočných osobách, zastavme sa na chvíľku pri pôvode slova „drogman“.

Pôvod slova prekladateľ (le Drogman)

Existuje viacero hypotéz, ak hovoríme o pôvode slova „drogman“. Toto slovo sýrskeho pôvodu prešlo do arabčiny (tardjumān), a neskôr aj do turečtiny (tercüman). Najstaršie verzie tohto slova sú tagmâna a targem. Toto slovo prešlo aj do latinčiny (turchimannus, dragumanus, dracmandus, turchimannus), do taliančiny (drogmano, dragomanno, turcimanno), do francúzštiny (drughement, drugement, drogman, truchement), do španielčiny (turchiman, trujaman), do nemčiny (dragoman), do bulharčiny (драгоманин), do portugalčiny (turgeman), do srbčiny (terduman, dragomani), do poľštiny (turdzyman), do byzantskej gréčtiny (dragomanus) a do flámčiny (droogman).

V danej dobe, bolo toto slovo používané v tureckých jazykoch, a to ako dilmaç alebo tilmaç. V dnešnej dobe, je to isté slovo vypožičiavané niektorými európskymi jazykmi, takými ako nemčina (Tolmetsch, a neskôr Dolmetscher [v]), ruština (толмач, slovo už nie je veľmi používané), čeština (tlumoč), maďarčina (tolmács), macedónčina (толкувач), poľština (tłumacz), atď. V turečtine je toto slovo dodnes používané. V azerbajdžančine, sú slová tərcüməçi (prekladateľ / tlmočník) a dilmanc (tlmočník) taktiež používané.

Zatiaľ čo slovo „tercüman“ bolo používané v osmanských dokumentoch na označenie tlmočníkov-prekladateľov, ktorí tlmočili a prekladali pre veľvyslancov a konzulov, je to práve slovo „drogman“, ktoré bolo používané takmer vo všetkých európskych jazykoch [vi]. Avšak, písomná podoba a výslovnosť tohto slova sa mohli v rámci jednotlivých jazykov líšiť. Vyššie sme mohli vidieť príklady podoby tohto slova v rôznych jazykoch.

Prekladatelia (Les Drogmans)

Vysoká Porta [vii] a diplomatické misie prichádzajúce zo Západu prítomné v Osmanskej ríši si vyžadovali osoby, ktoré ovládali rovnako dobre jazyky západné a východné, ako aj kultúrne rozdiely a kódy správania v Osmanskej ríši a v západnom svete. V Európe boli tieto osoby známe pod označením „drogman“. Úloha tzv. drogmana v sebe zahŕňala viacero misií : prekladanie, politické alebo obchodné tlmočenie medzi Vysokou Portou a veľvyslancami a konzulmi západných mocností. Tieto skutočné prekladateľské dynastie (les dynasties drogmanales) vytvorené v Levante [viii] , z „národnej“ alebo levantínskej vetvy predstavovali „osmanský latinizmus“. Od tejto doby, boli prekladatelia (les drogmans) prítomní v osmanskej ríši. Svoju činnosť vykonávali až do konca existencie ríše. V osmanskej ríši existovali dve veľké kategórie prekladateľov (les drogmans) :

1. Prekladatelia cisárskeho trónu a sultána (Dîvân-ı Hümâyûn tercümanları)

Prekladatelia cisárskeho trónu a sultána (Dîvân-ı Hümâyûn tercümanları) boli funkcionármi Osmanskej ríše a boli tiež známi pod označením Veľkí prekladatelia (les Grands Drogmans) na Západe. Postavenie, ktoré zastávali bolo na spoločenskom rebríčku veľmi vysoko, no netreba pri tom zabúdať na riziká, akým museli čeliť. Pred obdobím Tanzimatov [ix], zastávali, čo sa ich dôležitosti týkalo, druhé miesto po mieste Reis-ül küttâb [x].

Veľký prekladateľ (Baştercüman) alebo veľký prekladateľ Vysokej Porty (Bâb-ı âli baştercümanı) bol typom tlmočníka-prekladateľa, ktorý bol vedúcim tímu prekladateľov a tlmočníkov. V dnešnej dobe, by sme tento typ tlmočníkov/prekladateľov mohli prirovnať k prekladateľom a tlmočníkom, ktorí pracujú pre prezidentov a ministrov.

Veľký prekladateľ (le Grand Drogman) mal nasledujúce funkcie:

  • Tlmočenie jednaní Veľkovezíra [xi] so zahraničnými návštevami.
  • Preklad listín a zahraničných misií zaslaných Sultánovi a Veľkovizírovi počas recepcií.
  • Spoluúčasť na stretnutiach Veľkovizíra so zahraničnými návštevami a príprava zápisníc z týchto stretnutí. 
  • Spoluúčasť na Osmanských delegáciách vyslaných do zahraničia. 
  • Tlmočenie počas bilaterálnych vyjednávaní. 
  • Príprava dokumentov rôznych druhov zaslaných západným mocnostiam. 

V začiatkoch, nemali Veľkí prekladatelia (les Grands Drogmans) dovolené zúčastňovať sa na vyjednávacích rokovaniach. Ale to sa s príchodom 18. storočia zmenilo. Všetky diplomatické aktivity v Osmanskej ríši boli koncentrované do rúk týchto Veľkých prekladateľov (les Grands Drogmans). Boli teda najdôležitejšími diplomatickými funkcionármi v Osmanskej ríši. 

V roku 1502, bol Ali Bey prvým Veľkým prekladateľom v Osmanskej ríši. V období rokov 1502 až 1661, boli Veľkí prekladatelia vybraní spomedzi nemeckých, maďarských, talianskych, či ďalších komunít. V roku 1661, s nominovaním Panayotis Nicousious na post Veľkého prekladateľa, to sú Gréci, ktorí začínajú okupovať tento prestížny post, a to až do obdobia Gréckej revolúcie, ktorá sa odohrala v roku 1821. Z toho vyplýva, že členovia kresťanskej komunity známej ako la Magnifica Comunità di Pera et Galata [xii] sa delili o funkcie Veľkého prekladateľa Vysokej Porty (la Sublime Porte) a o funkcie Veľkého prekladateľa osmanskej Flotily (le Grand Drogman de la Flotte) až do polovice 17. storočia s ortodoxnými Grékmi z Phanaru [xiii]. Spomedzi veľkých dynastií, ktoré patrili k tejto komunite môžeme citovať dynastie ako Pisani, Navoni, Timoni, Testa, či Fonton a mnohé ďalšie.

2. Prekladatelia zahraničných misií (veľvyslanectvá, konzuláty)

Západné mocnosti, ktoré do Osmanskej ríše vysielali misie, potrebovali ľudí, ktorí hovorili rovnako dobre ich jazykom, ako aj jazykom používaným v administratíve v Osmanskej ríši. Zo začiatku boli títo ľudia naberaní do zahraničných misií spomedzi menšinových kresťanských komunít zo štvrtí Phanar a Péra v Konštantínopole. Obyvatelia štvrti Phanar boli ortodoxní Gréci a tí zo štvrte Péra (Beyoğlu) boli latinského pôvodu, a to často pôvodu [xiv] talianskeho. Neskôr začali západné krajiny formovať svojich vlastných prekladateľov (les drogmans), nakoľko nedôverovali miestnym prekladateľom.

Títo prekladatelia zohrávali úlohu tlmočníkov-sekretárov, ktorí prekladali dokumenty a stretnutia v spolupráci s reprezentantmi osmanskej administratívy. Sprevádzali diplomatov a prebývali v blízkosti veľvyslanectva alebo na konzulátoch. Mnoho známych orientalistov [xv], takých ako historik barón de Hammer, Bianchi, Jaubert, Huart, Schlechta-Wssehrd, M. Hartmann a ďalší, v určitom momente ich života zastávali funkcie prekladateľov (les drogmans). Mohli by sme ich prirovnať k tlačovým hovorcom, ktorí na veľvyslanectvách často zaisťujú úlohu tlmočníka alebo prekladateľa.

Jedným z dôvodov, pre ktoré si Západ vyberal svojich prekladateľov spomedzi týchto rodín, bol zapríčinený faktom, že podľa osmanských tradícií, ktorých zdrojom bol islam, bolo zakázané učiť sa jazyky Európanov. Obyvatelia Západu boli považovaní za neveriacich. Moslimské štáty a kresťanské štáty si neboli rovnocenné. Európske krajiny sa nazývali  „Dar ül-cihad“ (Dvere do Svätej vojny) „Diyar-ı küfr“ (Svet neviery), atď. Taktiež nebolo vítané, ak Moslim počas dlhšej doby pobýval v týchto krajinách. Nezabúdajúc pritom na komplex nadradenosti Osmanov (dnešných Turkov). Sultáni (padişah) a Veľkí vizíri (sadr-ı a´zam) sa voči obyvateľom vyslaným do západných krajín správali ponižujúco. Práve z uvedených dôvodov, až do konca 19. storočia, Osmanská ríša nikdy neotvorila v západných krajinách svoje veľvyslanectvo. 

S nárastom diplomatických vzťahov medzi Osmanskou ríšou a západnými mocnosťami, nestačili prekladatelia (les drogmans) viac zabezpečiť všetko, čo bolo potrebné. Takže sa každá krajina rozhodla nájsť iné riešenia tohto problému. Od roku 1551, Benátky vyslali študovať mladé deti (Giovani di lingua) do Konštantínopolu na to, aby sa stali prekladateľmi. Republika Ragusa, Poľsko a Francúzsko taktiež nasledovali túto iniciatívu. V roku 1626, francúzski Kapucíni vytvorili v Konštantínopole školu [xvi], na ktorej sa vyučovala francúzština, turečtina, latinčina, taliančina a moderná gréčtina. Táto škola vytvorila prvé jadro prekladateľov v službách Francúzska. V roku 1669, vytvoril Colbert v Konštantínopole prekladateľskú školu, školu „Mladých lingvistov“ („Jeunes de langue“ [xvii]). Uvedená škola bola bezplatná, náklady na vedie školy boli hradené Obchodnou komorou v Marseille. Cieľom bolo zabrániť prijímaniu prekladateľov výhradne spomedzi miestnych rodín. “Miestni“ prekladatelia boli v službách Veľkého vodcu (le Grand Seigneur), ich lojalita bola však niekedy sporná a neistá znalosť francúzštiny taktiež predstavovala riziko počas vyjednávaní. Práve preto sa zrodila myšlienka prijímania mladých detí, za účelom ich veľmi skorého vzdelávania v oblasti východných jazykov.

Mladé deti prichádzajúce zo západných krajín a z teritórií Osmanskej ríše dostávali vzdelanie a učili sa turečtinu, arabčinu a perzštinu (elsine-i selâse [xviii]). Po ukončení ich vzdelania boli známi ako „dil oğlanı“ (chlapci lingvisti). Časom, boli títo študenti neoddeliteľnou súčasťou diplomatických vzťahov a stali sa z nich nielen prekladatelia a tlmočníci medzi Vysokou Portou (la Sublime Porte) a vyslancami z východných mocností, ale aj špecialisti na východné civilizácie. Nahradili taktiež takzvaných prekladateľov „baratérov“ („barataire“ [xix]).

Začiatkom 18. storočia, žiaci zo Školy mladých lingvistov (l’Ecole de Jeunes de langues) mali za úlohu preložiť turecké, arabské a perzské rukopisy, a to v rámci povinných cvičení. Cieľom týchto cvičení bolo obohatenie francúzskej kráľovskej knižnice. Táto prekladateľská politika sa začleňuje do všeobecného prúdu, iniciovaného Colbertom, politiky nadobudnutia západných diel, táto politika bola premyslená a nariadená. Myšlienka nadobudnutia prekladov rukopisov patrila pánovi Maurepasovi, štátnemu tajomníkovi námorníctva. Väčšina uvedených prekladov je dnes uschovaná v Národnej knižnici Francúzska. Tieto preklady sa týkali mimo iného aj historických príbehov, vojnových, či diplomatických textov, ako aj medzinárodných dohôd, zákonov a iných diel.

Angličania sa taktiež usilovali o prípravu zanietených prekladateľov pre britské veľvyslanectvo v Konštantínopole. Grécka akadémia v Oxforde mala dostať mladých Grékov do anglikánskeho náboženstva. Jeruzalemský patriarcha a Veľký prekladateľ Vysokej Porty Alexander Mavrocordato vytvorili rezervy, z dôvodu možnej reakcie osmanských autorít.

Vďaka ich veľmi dobrým a hlbokým znalostiam moslimskej civilizácie a ich jazykovým schopnostiam, hrali prekladatelia kľúčovú úlohu v prenose znalostí a myšlienok medzi Osmanskou ríšou a Západom a zastávali dôležité miesto v histórií Osmanskej ríše.


Preložené absolventkou Katarínou Chreňovou, Ekonomicko-správní fakulta Masarykovi univerzity/Institut préparatoire à l’Administration générale de l’Université Rennes 1.


[i] MARGHETITCH, S. G., Štúdia o funkciách prekladateľov počas diplomatických alebo konzulárnych misií v Turecku (Konštantínopol, 1898). str.3

[ii] ORHONLU, Cengiz. ‘Tercüman’, İslam Ansiklopedisi (İstanbul: MEB, 1993), 175., str. 176, citované POLATCI, Osmanlı diplomasisinde oryantalist memurlar (Osmanlı belgeleriyle diloğlanları ve tercümanlar). str. 42

[iii] Balyos je slovo talianskeho pôvodu. Bailo bol titul, ktorým sa kedysi označovali konzuli európskych štátov, no bol používaný najmä pre vyslaných Benátskej republiky do Vysokej Porty. Prvý benátsky bailo bol vymenovaný v Osmanskej ríši s podpisom dohody v roku 1454. Neskôr tento výraz označoval taktiež vyslaných a veľvyslancov iných krajín

[iv] V roku 1535, František I. uzavrel spojenectvo so Sulejmanom I. V rovnakom roku vzniklo prvé Veľvyslanectvo Francúzska nachádzajúce sa v Konštantínopole.

[v] V dnešnej nemčine sa slovo „Dolmetscher“ používa na označenie konferenčných tlmočníkov.  

[vi] KINLI. str. 83, citované POLATCI, Osmanlı diplomasisinde oryantalist memurlar (Osmanlı belgeleriyle diloğlanları ve tercümanlar). str. 41-42

[vii] Pozn. prekladateľa: Alebo len Porta je označenie úradu veľkovezíra Osmanskej ríše od polovice 17. storočia (1654), od 18. storočia používané najmä Európanmi ako metonymia vzťahujúca sa na centrálnu vládu Osmanskej ríše, prípadne na samotnú Osmanskú ríšu ako štát.

[viii] Levanta : Množina komunít vybudovaných naprieč storočiami, latinský národ Západu alebo osmanský latinský národ.  

[ix] Éra Tanzimatov, ktorá znamená „reorganizáciu“ v osmanskom Turecku bola obdobím spadajúcim medzi roky 1839 a 1876 v Osmanskej ríši.

[x] V Osmanskej ríši Reis-ül küttâb zaisťoval funkcie Ministerstva zahraničných vecí.

[xi] Pozn. prekladateľa: Vysoký štátnik v Osmanskej ríši, niečo ako Sultánov Premiér.

[xii] Nemoslimské témy osmanského sultána v Galate boli zastrešené pod radu známu pod názvom Magnifica Comunità di Pera.

[xiii] Pozn. prekladateľa: Historická štvrť v starom meste tureckého mesta Istanbul. 

[xiv] Latinské rodiny z Galaty : Navoni, Grillo, Olivieri, Fornetti, atď.

[xv] Pozn. prekladateľa: Umelecký smer.

[xvi] Školu mladých Kapucínov lingvistov.

[xvii] Táto škola bola neskôr prenesená do Paríža a dnes sa nazýva l’INALCO (Národný inštitút jazykov a civilizácií Blízkeho východu) (Institut National des Langues et Civilisations Orientales).



Recommended citation format:
Elvin ABBASBEYLI. "Prekladateľská inštitúcia v Osmanskej ríši". aiic-italia.it October 16, 2017. Accessed March 22, 2019. <http://aiic-italia.it/p/8341>.